Dieťa začne náhle a intenzívne plakať vo chvíli, keď odídete z izby. Ak sa to deje často, jedným z možných vysvetlení je separačná úzkosť. Separačná úzkosť sa zvyčajne objavuje už v dojčenskom veku a je prirodzenou súčasťou vývinu dieťaťa. Napriek tomu môže byť pre celú rodinu stresujúca.
Táto úzkosť je v skutočnosti silný emocionálny prežitok dieťaťa, ktoré sa bojí separácie (oddelenia) od rodičov alebo blízkych osôb. V tomto článku objasníme príčiny, prejavy a spôsoby riešenia separačnej úzkosti u detí.
Čo presne je separačná úzkosť a kedy zvyčajne nastáva?
Separačnú úzkosť možno definovať ako strach dieťaťa z oddelenia od blízkych a najčastejšie nastáva pri odlúčení od matky alebo iného primárneho opatrovateľa dieťaťa. Objavuje sa zvyčajne v dojčenskom období, medzi 6. až 8. mesiacom veku, keď dieťa začne viac vnímať okolie a lepšie rozoznáva blízke osoby od cudzích.
Je známe, že vrchol separačnej úzkosti prichádza okolo prvého roku a v niektorých prípadoch môže trvať až do veku 3–4 rokov. Počas vývinu postupne mizne, no intenzita a dĺžka jej trvania sa výrazne líšia nielen podľa veku, ale aj individuálnych charakteristík dieťaťa.
Z psychologického hľadiska ide o prirodzenú reakciu dieťaťa na uvedomenie si vlastnej existencie a závislosti od rodičov. Je to prejav zdravého emocionálneho vývinu, keď si dieťa formuje dôležité citové väzby.
Aké sú prejavy separačnej úzkosti?
Najčastejším a zjavne viditeľným prejavom je plač spojený s odchodom rodiča. U dojčiat a batoliat sa prejavuje aj úzkostlivosť, potreba neustálej prítomnosti matky, nadmerná prilnavosť a nepokoj.
U starších detí môže úzkosť vyvolať aj bolesti brucha, bolesti hlavy či problémy so spánkom alebo stravovaním. Typická je tiež neochota dieťaťa chodiť do škôlky, k babičke alebo inde bez rodičov.
Veľmi častým prejavom je aj prilnavosť k hračkám, dekám či plyšákom, ktoré dieťaťu dodávajú pocit bezpečia a slúžia ako náhrada prítomnosti blízkeho dospelého. Rodičia by mali svoje dieťa pozorne sledovať, zaznamenávať situácie, pri ktorých sa objavujú príznaky úzkosti, a snažiť sa rozlíšiť, či ide len o krátkodobú epizódu alebo dlhodobý problém.
Prečo sa separačná úzkosť objavuje práve u vášho dieťaťa?
Dieťa s citlivejšou nervovou sústavou môže vnímať odlúčenie dramatickejšie. Veľkú rolu zohráva aj rodina. Významné zmeny, ako napríklad sťahovanie, narodenie súrodenca, konflikty v rodine alebo nástup do škôlky môžu byť spúšťačom či zosilňujúcim faktorom separačnej úzkosti.
Nemusíte sa báť, že separačná úzkosť znamená, že ste urobili niečo zle. Je to prirodzená fáza vývinu, ktorú viac či menej prežíva každé dieťa. Napriek tomu existujú rôzne mýty a predsudky, napríklad že úzkosť majú len deti prehnane ochraňovaných rodičov. Pravdou je, že ide o veľmi individuálnu záležitosť a skôr závisí od osobnosti a temperamentu samotného dieťaťa.
Ako pomôcť dieťaťu zvládnuť separačnú úzkosť?
Pomáha otvorená komunikácia, vysvetlenie situácie jednoduchými slovami a tiež zavedenie pravidelných rituálov pri odchode a návrate. Tieto rituály sú dôležité preto, že dieťa si na ne zvykne a situácia sa stáva predvídateľnou.
Je vhodné dať dieťaťu bezpečný predmet (obľúbená hračka, plyšák), ktorý bude jeho „kamarátom“. Rozvíjajte schopnosť dieťaťa byť určitý čas samo. Začnite s krátkymi intervalmi a tie postupne predlžujte.
Ako už bolo uvedené vyššie. Separačná úzkosť je normálna. Odbornú pomoc vyhľadajte až v momente, keď separačná úzkosť dieťaťa neumožňuje bežný život, je dlhodobá alebo príliš intenzívna. Snažte sa vopred vyvarovať rýchlemu lúčeniu, neodchádzajte potajomky bez rozlúčenia, neignorujte ani nezľahčujte pocity dieťaťa. Separačná úzkosť je prirodzená, ale aj zvládnuteľná.