Často sa stáva, že v nejakej fáze deti strácajú chuť učiť sa, pred úlohami uhýbajú, namiesto zvedavosti sa na ich tvári usádza frustrácia alebo ľahostajnosť. Čím to je? A čo môže rodič urobiť, keď chce dieťa podporiť v jeho samostatnosti, zodpovednosti voči škole?
Odpovede nie sú jednoduché – motivácia dieťaťa k učeniu je komplexný proces, ktorý ovplyvňuje vnútorný svet dieťaťa, rodinné zázemie aj podmienky školy.
1. Pochopenie detskej motivácie
Motivácia označuje silu, ktorá nás vedie k určitému konaniu, dáva nám chuť a energiu prekonávať prekážky, dosiahnuť cieľ, učiť sa novým veciam. V prípade detí je motivácia k vzdelávaniu kľúčovou súčasťou zdravého rozvoja. Bez motivácie sa dieťa učí iba „pretože musí“, čo vedie ku krátkodobým vedomostiam, odporu k škole a strate radosti.
Vedci rozlišujú medzi vnútornou motiváciou (dieťa túži niečo spoznať samo od seba, niečo ho zaujíma) a vonkajšou motiváciou (správa sa určitým spôsobom kvôli odmene, trestu či tlaku okolia). Pre dlhodobý rozvoj je najzásadnejšie podporovať práve vnútornú motiváciu. U detí sa však oba typy často prelínajú.
Vývin dieťaťa zásadne ovplyvňuje, ako v rôznych obdobiach motiváciu vníma. Batoľatá a predškoláci majú prirodzenú túžbu skúmať svet – všetko okolo nich je nové a fascinujúce. Akonáhle dieťa začne chodiť do školy, motivácia sa môže zmeniť: objavuje sa tlak na výkon, porovnávanie medzi spolužiakmi alebo sklamanie z neúspechov.
Prečo teda niektoré deti chodia do školy s radosťou a iné nie? Často rozhoduje práve to, ako sú na tom s ich vnútornou motiváciou. Nakoľko majú možnosť samostatne sa zapájať do rôznych hier, vyberať si pomôcky alebo sa rozhodovať, kedy a akú domácu úlohu budú robiť. Motivácia nie je vrodená vlastnosť – je to zručnosť, ktorú je možné rozvíjať.
Vnútorná motivácia znamená, že dieťa niečo robí preto, že to považuje za zmysluplné alebo zábavné. Môže to byť radosť z poznania, hrdosť zo zvládnutia novej zručnosti, záujem o konkrétnu tému alebo zvedavosť. Vonkajšia motivácia je proces, keď dieťa plní úlohy kvôli odmene (pochvala, sladkosť, nová hračka), alebo zo strachu z trestu (krik, zákaz televízie, zlá známka).
Treba mať na pamäti, že vonkajšia motivácia sama osebe nie je škodlivá – v určitej fáze vývinu je pre dieťa nevyhnutná a zvyčajne tvorí prechodný most k budovaniu vnútornej motivácie. Rodičia však často pri vonkajšej motivácii zotrvávajú príliš dlho a dieťa sa k vnútornej motivácii často ani nedostane.
S vekom rastie význam rovesníckej skupiny – spolužiaci, kamaráti ovplyvňujú postoj dieťaťa k škole. Puberta a dospievanie je potom obdobím, keď motiváciu silno ovplyvňujú emócie a vzdor voči autoritám.
Rozdiely v motivácii pramenia nielen z temperamentu, ale aj z prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Deti, ktoré doma zažívajú dôveru a bezpečie, si udržiavajú chuť učiť sa dlhšie. Naopak, neustály tlak, porovnávanie alebo neadekvátne výčitky ich záujem potláčajú.
Pre rodičov tento bod znamená najmä zodpovednosť: vytvoriť atmosféru, kde sa dieťa nebojí chybovať.
2. Ako motivovať dieťa doma
Deti sa učia predovšetkým nápodobou. Ak rodičia prejavujú zvedavosť, tešia sa z nových vecí a dokážu sa pre vec nadchnúť, prenáša sa táto „chuť učiť sa“ aj na dieťa. Aj vzťah ku škole a učeniu si dieťa preberie najmä z domu. Nemusíte byť dokonalí ani všetko vedieť. Dôležité je prejavovať záujem, nebáť sa robiť chyby pred dieťaťom a ukazovať, že učenie nie je len „nutné zlo“, ale môže byť zdrojom radosti a uspokojenia. Spoločne čítajte, diskutujte o otázkach, ktoré vás napadajú, pozerajte dokumenty alebo napríklad riešte rébusy.
Podporte dieťa cez dobré prostredie, v ktorom sa môže na veci sústrediť. Pracovný stôl s dostatkom svetla, kvalitná posteľ a priestor na hranie sú pre deti dôležité. Ale aj čas a priestor, keď sa môže v pokoji a tichu sústrediť.
Podpora samostatnosti je jedným z najdôležitejších aspektov motivácie. Primerane veku by malo dieťa dostať šancu plánovať si časť svojich povinností samo, organizovať prácu, rozdeliť si väčšiu úlohu na menšie kroky a pod.
Rodič by mal pomáhať skôr kladením otázok než radami: „Ako by si to chcel/a urobiť?“ alebo „Čo sa ti na tom darí? Čo by si zmenil/a?“.
3. Vhodné pomôcky a aktivity na podporu motivácie
Rôzne aktivity alebo didaktické hračky pomáhajú dieťaťu trénovať a rozvíjať rôzne zručnosti – či už ide o logiku, jemnú motoriku, jazyk, matematiku alebo predstavivosť – a to v prirodzenej, nenásilnej forme. Správne zvolená pomôcka alebo aktivita môže byť pre dieťa doslova mostom medzi hrou a učením sa.
Medzi ideálne aktivity patria napríklad:
- Stavanie modelov, puzzle či 3D stavieb
- Varenie alebo pečenie
- Záhradkárčenie (pozorovanie rastu, počítanie semienok, zápis do denníka)
- Hra na obchod, poštu, lekára (komunikácia, riešenie, matematika)
- Experimenty s vodou, „vedecké“ pokusy a jednoduchá fyzika doma
- Rôzne stolové hry zamerané na slovnú zásobu, logiku či postreh
- Výlety do prírody spojené so spoznávaním alebo so zberom rôznych vecí (kamienky, gaštany atď.)
Technológie patria do sveta dnešných detí rovnako ako knihy a stavebnice. Výberom kvalitných aplikácií, digitálnych hier alebo online kurzov môžete dieťaťu priblížiť aj zložitejšie témy zábavnou formou. Medzi populárne aplikácie patria Duolingo (jazyky), Khan Academy (matematika, prírodné vedy), Scratch a Code.org (základy programovania) alebo rôzne logické hry pre tablety. Digitálne didaktické pomôcky by však nemali byť náhradou fyzického učenia, ale vhodným spestrením.
4. Rutina, organizácia času a motivácia
Deti, ktoré majú vo svojich povinnostiach pravidelnosť, sa dokážu lepšie koncentrovať aj oddychovať. Systém v učení pomáha aj znížiť stres – dieťa vie, kedy bude vypracovávať úlohy, kedy má čas na hranie a kedy môže oddychovať alebo sa hrať. Systematickosť je prevenciou prokrastinácie a zbrklého dokončovania všetkého na poslednú chvíľu.
Odporúčame vyhradiť popoludňajšie bloky na učenie, po ktorých spravidla nasleduje čas na hranie a pohyb. Staršie deti by si mali viesť vlastný diár alebo rozvrh.
5. Práca s chybami
Strach zo zlyhania často pramení zo skúseností doma, keď sa kladie príliš veľký dôraz na výkon a bezchybný výsledok. V praxi to znamená: nikdy neshadzujte dieťa za jednorazový neúspech. Vysvetlite, že ani dospelí sa veciam nenaučia hneď na prvýkrát.
Zmeňte chybu z tabu na bežnú tému. Pomáhajte dieťaťu analyzovať chyby. Pýtajte sa „Čo by si skúsil/a nabudúce inak?“. Výsledkom nie je perfekcionizmus, ale schopnosť nevzdať sa a ísť ďalej so zdvihnutou hlavou.
6. Chyby, ktorých sa rodičia najčastejšie dopúšťajú a ako sa im vyvarovať
Jednou z najčastejších chýb je neadekvátny tlak – veľké očakávania, neustále porovnávanie či tlak na bezchybnosť dieťa väčšinou demotivuje, vyvoláva úzkosť a odpor. Dieťa nie je malý dospelý – jeho tempo a štýl učenia nie sú vždy v súlade s našimi predstavami. Pamätajte, ocenenie prichádza za pokrok, nie za perfektný výsledok. Pokúste sa nevyhrážať zbytočnými trestami za zlé známky či pomalšie tempo.
Nepreťažujte dieťa. Príliš veľa krúžkov, domácich úloh alebo nereálnych očakávaní môže byť pre dieťa vyčerpávajúce. Súčasťou motivácie je preto naučiť deti správne oddychovať, plánovať si čas nielen na povinnosti, ale aj na hru a šport.
Nesnažte sa byť dokonalí. Hľadajte s dieťaťom nové cesty, spoločne oslavujte úspechy a nebojte sa robiť chyby.