V akom veku je dieťa skutočne pripravené na to, chodiť vonku samé? Aké pravidlá stanoviť, aby bolo dieťa v bezpečí a zároveň si rozvíjalo svoju samostatnosť?
Kedy je dieťa dostatočne zrelé na samostatný pobyt vonku?
Vek dieťaťa nie je jediným kritériom – oveľa dôležitejšia je jeho emocionálna a psychická pripravenosť. Dieťa je pripravené, ak dokáže dobre dodržiavať jasne nastavené hranice, je schopné samostatného rozhodovania v základných situáciách a vie vhodne reagovať na bežné neočakávané udalosti (napr. čo robiť, keď stretne neznámeho človeka alebo keď sa stratí či zraní).
Dôležité je, aby dieťa poznalo cestu domov zo svojho obvyklého okolia, vedelo povedať alebo ukázať adresu svojho bydliska alebo poznalo telefónne číslo jedného z rodičov. Je nutné naučiť dieťa rozlišovať dôveryhodné osoby (policajt, matka s deťmi) a povedať mu, kam sa obrátiť o pomoc.
Vaše dieťa je na samostatný pohyb vonku pripravené vtedy, keď sa s ním dokážete dohodnúť a viete, že vaše pravidlá chápe a rešpektuje aj vo vašej neprítomnosti.
Čo o samostatnom pobyte detí vonku hovorí zákon a odborníci?
Všeobecne platí, že rodič nesie plnú zodpovednosť za svoje dieťa až do jeho osemnástich rokov. Z hľadiska odporúčaní odborníkov sa spravidla deti začínajú učiť samostatnosti medzi 7. až 10. rokom života – najprv kratšie pobyty v blízkosti domova, postupne potom dlhšie cesty napr. do školy.
Psychológovia zdôrazňujú, že príliš autoritatívny alebo naopak príliš benevolentný prístup neodporúčajú. Je podstatné dať dieťaťu primeranú mieru voľnosti, ktorá zodpovedá jeho schopnostiam a zrelosti.
Odborné odporúčania z iných krajín (napríklad zo Škandinávie) často smerujú k väčšej dôvere k deťom už od mladšieho veku, zatiaľ čo napríklad v južných krajinách je tendencia k opatrnejšiemu prístupu.
Ako dieťa pripraviť na prvé samostatné výpravy von?
Začnite tým, že s dieťaťom budete pravidelne zdôrazňovať bezpečnosť: ako prechádzať cez cestu, vyhnúť sa nebezpečným miestam, komunikovať s cudzími osobami. Trénujte pravidelne trasu, po ktorej bude chodiť, najskôr spoločne, následne dajte dieťaťu možnosť cestu viesť a komentovať.
Choďte na to postupne – najprv nechajte dieťa pár minút samé pred domom alebo na ihrisku, neskôr ho nechajte prejsť krátky úsek pešo samé. Každý ďalší krok pridávajte podľa toho, ako dieťa zvládlo ten predchádzajúci.
Stanovte jasné pravidlá, napríklad kedy sa musí vrátiť, s kým môže ísť von, kadiaľ presne smie chodiť a čo robiť v prípade problémov. Toto pravidelne opakujte a overujte otázkami a rozhovormi.
Dieťaťu neodovzdávajte informácie hrozivým spôsobom (nehovorte, že „vás unesie cudzí človek“), ale skôr prakticky vysvetľujte dôležitosť a dôsledky dodržiavania pravidiel. Dieťa sa tým učí nielen bezpečnosti, ale aj zodpovednosti a schopnosti rozhodovať sa za seba.
V čom pomáha samostatný pobyt vonku?
Keď dáte dieťaťu primeranú mieru slobody, pomôžete mu tým prevziať zodpovednosť. Postupne tak získava skúsenosti s rozhodovaním, čo upevňuje jeho sebavedomie. Aj keď urobí chybu, naučí sa z nej poučiť, čo je zásadné pre zdravý osobný rast.
Samostatná aktivita vonku je dôležitá aj sociálne – dieťa nadväzuje nové priateľstvá bez rodičovského vedenia a vyskúša si nové pravidlá fungovania v kolektíve iných detí.
Deti vďaka tomu získavajú pocit kompetencie („Som schopný zvládnuť situáciu aj bez rodičov“), rozvíjajú samostatné myslenie, kreativitu a schopnosť učiť sa z vlastných skúseností.
Naopak nedostatok samostatnosti spôsobuje, že dieťa môže byť viac neisté, úzkostné, bojazlivé a menej samostatné v ďalších oblastiach života.
Ako minimalizovať obavy rodičov a bezpečnostné riziká?
Spoznajte reálne a objektívne riziká. Štatisticky najväčšou obavou nie je väčšinou únos, ale skôr úrazy či nehody. Naučme preto deti napríklad bezpečne prechádzať cez ulicu a správať sa opatrne na ihrisku či okolo ciest.
Strach rodičov môžete znížiť postupným navykaním – dieťa púšťajte von najprv na krátky čas, neskôr predlžujte podľa svojho pocitu.
Využite dostupné bezpečnostné technológie – napríklad GPS lokátory v hodinkách pre deti alebo v telefóne. To vám dáva možnosť dieťa diskrétne skontrolovať, bez toho, aby sa samo cítilo pod nadmerným dohľadom.
Umožnenie samostatnosti je dôležité. Dieťa tým získava dôveru vo vlastné schopnosti. Po nácviku trasy a opakovaní pravidiel môžete skúsiť prvú skutočne samostatnú cestu. Všetko zopakujete, stanovíte presné miesto aj čas návratu a dohodnete spôsob komunikácie pomocou mobilného telefónu alebo hodiniek.
Po návrate dieťa oceňte, vypočujte si jeho dojmy, pokladajte otázky a riešte prípadné ťažkosti prakticky. Tým dieťa podporujete učiť sa zo skúseností.